Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Ako veľvyslanec SR v USA výrazne podieľal na vstupe Slovenska do NATO.
Autor TASR
Bratislava 7. októbra (TASR) - Slovenský sociológ, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg a diplomat Martin Bútora sa ako veľvyslanec SR v USA výrazne podieľal na vstupe Slovenska do NATO. V pondelok 7. októbra sa dožíva 75 rokov.
Martin Bútora sa narodil 7. októbra 1944 v Bratislave. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1981 získal titul PhDr. a v roku 1992 habilitoval za docenta sociológie. V rokoch 1966 - 1969 bol redaktorom časopisov Echo, Reflex a Kultúrny život a potom bol dokumentaristom vo Výskumnom ústave práce. Po sovietskej okupácii bol v politickej nemilosti, v roku 1977 odmietol hlasovať za rezolúciu odsudzujúcu Chartu 77. V nasledujúcich rokoch 1977 - 1988 pracoval ako sociológ a terapeut v Protialkoholickej poradni Ústavu národného zdravia. V novembri 1989 bol spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu.
Ako poradca prezidenta ČSFR Václava Havla pre ľudské práva pracoval v rokoch 1991 - 1992. Po rozdelení Československa sa vrátil na Slovensko. Zapojil sa do zápasu o demokratický nový štát. V období 1993 - 1998 vyučoval na Katedre politológie Trnavskej univerzity. Potom bol predsedom Slovenského centra P.E.N. klubu.
V roku 1997 prišiel s ideou založiť Inštitút pre verejné otázky a stal sa jeho prvým prezidentom. Na pôde IVO inicioval výskumy a publikácie, ktoré kriticky hodnotili stav demokracie a poukazovali na to ako priblížiť Slovensko k štandardu demokratických západných krajín sveta. V tom čase absolvoval študijné pobyty na Oxfordskej univerzite, Princetonskej univerzite a na Collegium Budapest. Intenzívne prednášal a publikoval v zahraničí a to najmä v USA. Dva roky koordinoval projekt orálnej histórie ľudí, ktorí prežili holocaust v Nadácii Milana Šimečku.
Vo funkcii veľvyslanca SR vo Washingtone pôsobil v rokoch 1999-2003. Jeho hlavnou úlohou bolo získať podporu USA pre vstup Slovenska do NATO a rozvíjať vzájomné vzťahy v politickej, ekonomickej a kultúrnej oblasti. Po úspešnej práci a ratifikácii členstva Slovenska v NATO v americkom Kongrese sa v júni 2003 vrátil do vlasti. Po roku 2014 pôsobil ako zahranično-politický poradca prezidenta SR Andreja Kisku.
Je autorom sociologických štúdií a kníh zaoberajúcich sa budovaním demokracie na Slovensku, zahraničnou politikou, občianskou spoločnosťou, sociológiou a psychoterapiou alkoholizmu. Okrem toho napísal viacero prozaických kníh, spoločne so svojou manželkou sociologičkou Zorou Bútorovou prekladal divadelné hry.
Známe sú jeho prozaické diela Ľahkým perom (1987); Skok a kuk –vydal spolu s prózou Miloša Žiaka Bojím sa mať strach (1990, samostatne v r. 2011); Posolené v Ázii (1990). Ako odborný pracovník v oblasti sociológie a protialkoholickej problematiky vydal práce Mne sa to nemôže stať (1989) a Překročit svůj stín (1991). Je spoluautorom scenára filmu Skús ma objať (s Martinom Puobišom a režisérom Miloslavom Lutherom). Výber z publicistických a odborných textov z rokov 1967 – 2004 sústredil v knihe Odklínanie (2004), okrem toho vydal publikáciu o občianskom združení na Slovensku po páde komunizmu Keď ľahostajnosť nie je odpoveď (2004). Bol spoluautorom kníh o parlamentných voľbách na Slovensku 2006 aj o holokauste.
Autorove texty o kľúčových udalostiach a osobnostiach uplynulých dvadsiatich rokov vyšli pod názvom Druhý dych (2010). Históriu bratislavského podhradia poodhalil spolu s Eduardom Nižňanským v knihe Stratené mesto (Vydavateľstvo Marenčin, 2011). V súčasnosti sa Martin Bútora venuje aj prekladateľskej činnosti a publicistike.
Je nositeľom domácich aj zahraničných vyznamenaní ako napríklad: Medaila za službu demokracii - Národná nadácia pre demokraciu so sídlom vo Washingtone, Radu Ľudovíta Štúra II. triedy za obhajobu ľudských práv a rozvoj občianskej spoločnosti, Krištáľového krídla - mimoriadna cena za diplomaciu z roku 2002, Cena na oslavu slobody - American Jewish Commitee, Washington, Medaila J. Papánka, New York.
Martin Bútora sa narodil 7. októbra 1944 v Bratislave. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1981 získal titul PhDr. a v roku 1992 habilitoval za docenta sociológie. V rokoch 1966 - 1969 bol redaktorom časopisov Echo, Reflex a Kultúrny život a potom bol dokumentaristom vo Výskumnom ústave práce. Po sovietskej okupácii bol v politickej nemilosti, v roku 1977 odmietol hlasovať za rezolúciu odsudzujúcu Chartu 77. V nasledujúcich rokoch 1977 - 1988 pracoval ako sociológ a terapeut v Protialkoholickej poradni Ústavu národného zdravia. V novembri 1989 bol spoluzakladateľom hnutia Verejnosť proti násiliu.
Ako poradca prezidenta ČSFR Václava Havla pre ľudské práva pracoval v rokoch 1991 - 1992. Po rozdelení Československa sa vrátil na Slovensko. Zapojil sa do zápasu o demokratický nový štát. V období 1993 - 1998 vyučoval na Katedre politológie Trnavskej univerzity. Potom bol predsedom Slovenského centra P.E.N. klubu.
V roku 1997 prišiel s ideou založiť Inštitút pre verejné otázky a stal sa jeho prvým prezidentom. Na pôde IVO inicioval výskumy a publikácie, ktoré kriticky hodnotili stav demokracie a poukazovali na to ako priblížiť Slovensko k štandardu demokratických západných krajín sveta. V tom čase absolvoval študijné pobyty na Oxfordskej univerzite, Princetonskej univerzite a na Collegium Budapest. Intenzívne prednášal a publikoval v zahraničí a to najmä v USA. Dva roky koordinoval projekt orálnej histórie ľudí, ktorí prežili holocaust v Nadácii Milana Šimečku.
Vo funkcii veľvyslanca SR vo Washingtone pôsobil v rokoch 1999-2003. Jeho hlavnou úlohou bolo získať podporu USA pre vstup Slovenska do NATO a rozvíjať vzájomné vzťahy v politickej, ekonomickej a kultúrnej oblasti. Po úspešnej práci a ratifikácii členstva Slovenska v NATO v americkom Kongrese sa v júni 2003 vrátil do vlasti. Po roku 2014 pôsobil ako zahranično-politický poradca prezidenta SR Andreja Kisku.
Je autorom sociologických štúdií a kníh zaoberajúcich sa budovaním demokracie na Slovensku, zahraničnou politikou, občianskou spoločnosťou, sociológiou a psychoterapiou alkoholizmu. Okrem toho napísal viacero prozaických kníh, spoločne so svojou manželkou sociologičkou Zorou Bútorovou prekladal divadelné hry.
Známe sú jeho prozaické diela Ľahkým perom (1987); Skok a kuk –vydal spolu s prózou Miloša Žiaka Bojím sa mať strach (1990, samostatne v r. 2011); Posolené v Ázii (1990). Ako odborný pracovník v oblasti sociológie a protialkoholickej problematiky vydal práce Mne sa to nemôže stať (1989) a Překročit svůj stín (1991). Je spoluautorom scenára filmu Skús ma objať (s Martinom Puobišom a režisérom Miloslavom Lutherom). Výber z publicistických a odborných textov z rokov 1967 – 2004 sústredil v knihe Odklínanie (2004), okrem toho vydal publikáciu o občianskom združení na Slovensku po páde komunizmu Keď ľahostajnosť nie je odpoveď (2004). Bol spoluautorom kníh o parlamentných voľbách na Slovensku 2006 aj o holokauste.
Autorove texty o kľúčových udalostiach a osobnostiach uplynulých dvadsiatich rokov vyšli pod názvom Druhý dych (2010). Históriu bratislavského podhradia poodhalil spolu s Eduardom Nižňanským v knihe Stratené mesto (Vydavateľstvo Marenčin, 2011). V súčasnosti sa Martin Bútora venuje aj prekladateľskej činnosti a publicistike.
Je nositeľom domácich aj zahraničných vyznamenaní ako napríklad: Medaila za službu demokracii - Národná nadácia pre demokraciu so sídlom vo Washingtone, Radu Ľudovíta Štúra II. triedy za obhajobu ľudských práv a rozvoj občianskej spoločnosti, Krištáľového krídla - mimoriadna cena za diplomaciu z roku 2002, Cena na oslavu slobody - American Jewish Commitee, Washington, Medaila J. Papánka, New York.
